30. 6. 2014 - pondelok
18:50
Ah, no som späť! Alex mi tu vrtí chvostom, celý šťastný z podareného víkendu, chudák babka, s Benym jej pováľali kvety... Ale inak bolo svetovo! O pol druhej sme sa s plnými bruchami ako tak vytrepali z domu aj s horami batožiny. ,,Simi, zober apoň toto, nech si trochu užitočná." zahlásila mamka a podala mi tašku plnú nepotrebných sladkostí. Zobrala som to aj s Alexom na vodítku a vybrala sa k autu kde nás už čakal ocko. ,,Zase sa z tamaď vrátime o 5 kíl ťahší." smial sa ocko, keď mi otváral kufor. Pekne sme nahádzali veci do kufra a ja som si sadla do zadu aj s Alexom, ktorý si rezervoval skoro všetok priestor vzadu, tak som sa musela uskromniť s malím priestorom pri okne. Keď sme naštartovali, pustila som si hudbu, lenže to sa Alexovi očividne nepáčilo, lebo celý čas mi do toho brechal a vyťahoval mi sluchátka z uší. Nakoniec som to vzdala s unudeným výrazom a začala ho škrabkať bedzi ušami, pri čom sa obaja moji rodičia rozosmiali. ,,No čo sa smejete? Vám je hej, vy sa nemusíte deliť o životný pristor s 20 kilovou kopou chlpou." povedala som ešte stále škrabkajúc Alexa medzi ušami, ktorý sa náhle odtiahol, prejavujúci urazenie. Po zvyšok cesty sa so mnou odmietol baviť (áno, hovorím o psovy) a naštvane pozeral z okna. ,,A čo ste sa vy dvaja pohádali?" komentovala mamka s úsmevom. ,,Ja nechápem, ako je možné, že človek sa môže pohádať so psom." nechápavo som krútila hlavou, pozorujúca Alexa. ,,Prepáč za tu kopu chlpov, noo poď seem, veď vieš ja sa s tebou rada delím." Alex sa natešene opäť pritisol ku mne a všetci sme sa rozosmili. Potom sme už iba počúvali rádio, alebo skôr snažili sa ho prekričať svojim falošným spevom. ,,A sme tuu deti." zasmial sa ocko, keď parkoval na dvore mojej starkej, hneď vedľa auta uja Maja a Rasťovej motorky. ,,Laura je tiež tu?" radovala som sa. Keď sme vystúpili z auta, už nás bol privítať Beny vrtiac chvostom, no keď zbadal Alexa, obom preskočilo a začali sa naháňať po dvore. ,,Ahojtee." privítala nás babka, mňa nezabudla vystískať a poriadne vybozkávať. Potom sme všetci vošli dnu do obývačky, kde bolo ako zvyčajne kopu ľudí, ktorý pili kávu, napchávali sa koláčmi a prekrikovali jeden druhého cez celý stôl. Teda... kopu ako kopu. Stačil ujo Majo a teta Mirka s deťmi, čo bol malý 10ročný Miško, moja rovesníčka Laura a už dospelý Rasťo, aj s frajerkou Maťou. Mám taký pocit, že tá rodina ma nejakú úchylku na písmeno M. Privítali ma hlasným: ,,Čau Simona!" Zatial čo ja som sa riadila starým dobrým: buď ticho a usmievaj sa. O malú chvíľu Rasťo s Maťou, odišli pri čom Rasťo nezabudol podotknúť, že som krpaňa za čo som ho obdarila nemilým pohľadom. Potom sa pobrali aj ujo s tetou, že nechajú deti u babky, lenže malý Miško tak prosíkal, že mi nakoniec ostala iba Laura. Tak sme s Laurou obsadili celú deckú a naši si zabrali hosťovskú. ,,No čo Simí? Máš pre mňa nejaké novinky?" usmiala sa na mňa Laura, akonáhle sme ostali samé. ,,Ehm, nie stále po starom." zatvárila som sa kyslo. ,,A ty čoo? Pochváľ sa." Laura sa usmiala a potom si stiahla rukáv trička a odhalila mi nové tetovanie. ,,Darček od kamaráta." zaškerila sa. ,,No vidím, že extrémy ťa ešte neprešli." zasmiala som sa. ,,Nehrozí." pohladila sa po fialových vlasoch. ,,Takže, fialová ti ostala? Striedaniu farieb je už koniec?" Prikývla. ,,Prepáč, ale aká je vlastne tvoja pôvodná farba?" ,,Obyčajná hnedá." ,,A čo je na nej také zlé?" zasmiala som sa obzerajúc si svoje vlasy neidentifikovateľnej farby. ,,Je obyčajná." ,,Ah jaj, ty a tvoj strach z obyčajnosti. Čo máš obyčajfóbiu?" začala om sa rehliť. Laura na mňa nechápavo hľadela. ,,Aha, beriem do úvahy." začala sa smiať so mnou. S Laurou sme sa bavili doosť dlho do noci až kym sme jedna druhej neprestali odpovedať kôli driemaniu. Ráno ma Laura zobudila krikom, pretože naši pustili do detskej izby Alexa aj Benyho, nech nás pozobúdzajú. Obaja sa ale vrhli na Lauru, takže sa chudinka zľakla. Ja som sa začala smiať, čo sa jej asi veľmi nepáčilo podľa toho aký pohľad na mňa hodila. Alex pribehol ku mne a tak som sa s ním začala naťahovať o perinu, ktorú sa mi snažil stiahnuť. Inak bolo nedeľnajšie ráno pohodové. Všetci sme si dali klasické anglické raňajky, nevadí, že sme na Slovensku. Zapíjali sme to, ako inak, pomarančovým džúsom. Alex si odo mňa ukradol aj trochu slaninky, takže minimálne on bol spokojný. Plán na deň bol taký: ujo Majo, Rasťo a ocko mali ísť upratať do pivnice a potom do garáže. Babka, mamka a teta Mirka mali ostať umývať okná a my sme mali strážiť Miška. Správne sme vydžubali so systémom a povinnosť sme vymenili za zábavu. Išli sme aj s Miškom von. Po ceste do mesta sme stretli tetu Zuzu, ktorú som pristavila vypytujúc sa na Riša. Po veľmi krátkom naliehaní mi naňho dala číslo. Potom sme pokračovali v ceste do obchodu. Akosi nám nedošlo, že je nedeľa a my hlúpe se sa dotrepali až do centra. Tak Laura volala vonku chalanov, nech nám pomôžu strážiť Miška. Došli v hojnom počte až dvaja. Obaja boli pekný. Obaja mali rovnaký účes, ofinu vyčesanú do hora. Jeden bol blond a druhý mal hnedé vlasy. Ten blondiak (tuším sa volal Erik) sa vvprhol na Lauru, iba som kukala, ako sa tam oblizujú. Ten druhý sa volal Mišo. Viem, že sme sa smiali, že menovci si rozumejú lepšie, nech mi vezme Miška. Ten sa chudák tváril dosť dezorientovane. Laura s Erikom sa samozrejme vyparili niekam spolu a tak som sa fakt musela spoliehať na silu mena, lebo ja to s deťmi fakt neviem. Mišo (veľký) sa prihováral (malému) Miškovi, že aké je to pekné meno a že jake je super, že sa stretli, že budú kamaráti. Ako sme tak prechádzali po meste, ja ticho a oni sa rozprávali, okolo šlo pár dievčat. Všetky sa pozerali na Miškov ako na rozkošné šteniatka a mňa obdarili hnusným pohľadom. Milé. Takže s Mišom som si vymenila číslo a išla som domov, teda ku babke, lebo Miško už bol hladný. Tam sa mi Laura vysmiala, že ako som sa mala, na čo som jej odpovedala spokojným výrazom. Nech si mýsli svoje. K večeru som volala Rišovi, ktorý bol tiež u babky. Bohužiaľ už nemal čas, ake dohodli sme sa, že pôjdeme, keď sa vrátime domov. Pondelok už bol fakt iba o povaľovaní sa na gauči a kukania telky. Zase sme sa vybrali na cestu s napchatými bruchami. a tak som teraz doma :)