Prázdniny

No áno. Je to tu. Celých tragických 9 rokov je za mnou a až teraz si uvedomujem, koľko priateľov mám v skutočnosti. Pomaly sa uzatváram do seba. Ráno vstávam a nerobím nič. Som lenivá. A nemám s kým chodiť von. Nemám kam chodiť. Príde mi to ako nejaký nechutný vtip. Ako zlá scéna, ktorá sa opakuje stále dookola. No najhoršie je, že koniec prázdnin prinesie miečo horšie. Cítim sa ako na ceste k doktorovi. Prázdniny sú ta cesta, ktorá je napätá a na jednej strane chcem, aby sa skončila a ukončila toto trápenie, ale na druhej nechcem doraziť k doktorovi: teda no novej školy. Nenávidím zmeny. Sú také neisté a ruinuju mi moju dokonalú rutinu. Celý zvrátený stereotyp sa prepadá do jamy s názvom minulosť. A potom bude všetko inak. Bojím sa, že ma to zmení. Nie, že by som bola nejaká skvelá, ale ak ma stredná zmení, tak určite nie k lepšiemu. No, možno. Pomaly sa pripravujem na fakt, že tie 4 roky budú najhoršími. A ak bude taká aká bola v amerických filmoch, tak sa môžem ísť dakde zakopať. Pýtam sa sama seba, ako prežijem fakt, že nebudem mať spoločenský život, ale možno je to dobre. Možno aj tak nebudem mať s kým tráviť voľné chvíle. A takto sa možno stanem niekým kto trávi čas so svojou rodinou. Alebo s knihami. Knihy sú skvelé. Je to ako mať ďalší život. Alebo nejakého priateľa, ktorému môžete nazrieť do dlbín duše. Knihy ma toho toľko naučili. Možno je to hlúpe uzatvoriť sa do seba a stráviť 4 roky s knihou. Ale je to bezpečnejšie. A možno múdrejšie. Koho zaujíma realita. Nikto nemá rád realitu. Realita je niečo ako vegetariánsky hamburger. Proste to nie je ono. Hoci sa to dá prežiť, vždy potrebujete niečo, čo to spraví lepším. Priateľov. Možno drogy. Alebo knihy. Fajn, dosť prechádzam témy, ale potrebovala som očistu. A písanie pomáha, nech si tvrdí každý čo chce...