,,Si vínimočná." povedal. Tie slová mi vírili hlavou celu cestu. Prešla SOM popri pouličnej lampe, ktorá jediná vytvárala svetlo. V jej svetle bolo ešte lepšie vidieť ako sneží. Na hlavu som si natiahla kapucňu. Už to nieje ďaleko. Nedávno som bola v reštike. Obsluhoval ma nádherný chalan s blond vlasmi a nablízkanými zubami. Proste sladký typ. Skončila sa mu služba a tak si ku mne prisadol. ,,Som Denis." Usmial sa na mňa až som MALA pocit, že odpadnem. Rozprávali sme sa dlho o mne o ňom. A ani neviem ako, prišiel ku mne , pozrel mi do očí a vravel: ,,Sí vínimočná, iná ako ostatné." Pobozkal ma a ja som si prišla ako v siedmom neby. ,,Nezabúdaj na to." Dala som mu číslo a dohodli sme sa, že sa ešte stretneme. Tak ho idem navštíviť v tej reštike. Prekvapko. Zahla som za roh a zbadala ho. Sedel oproti nejakej čiernovláske no videla som mu do tváre. Zadíval sa jej do očí a z úst sa mu jasne dalo vyčítať: ,,Si vínimočná." Otočila som sa. Vedela som to. Vybehla som naspeť na chodník a išla domov. Zarazilo ma však, že to so mnou nič nespravilo. Som sklamaná, to áno. Ale niesom nešťastná. Skôr sa mi uľavilo. Nechápem to. Potichu som pribuchla dvere. ,,Prečo si prišla tak skoro?" spýtala sa mama. ,,Nebol tam, asi nemá službu." Zaklamala som. Aj tak má už dosť problémou, nebudem ju zaťažovať. Nedvôverčivo na mňa pozrela, no nechala to tak. Sadla som si za počítač a v tom mi zazvonil MOBIL. ,,Haló?" ,,To som ja Denis. Ták ako sa má meje dievča?" ,,Splietol si si číslo." ,,Čo?" vyhrkol. ,,Ja som to videla." ,,Čo ako?" ,,No ták netvár sa!" ,,Neviem o čom hovoriš." ,,Bola som tam. Videla som to! ty to hovoriš všetkým. Si vínimočná. Aha, jasné." ostalo ticho. ,,No čo, nemáš čo povedať? Tak fajn , končím s tebou. Zbohom!"