Otvorila som oči. Z ostrého svetla, čo sa mi dralo od viečka ma rozbolela hlava. Začala sa točiť. Keď si moje oči trochu zvykli na svetlo, poobzerala som sa. Nachádzala som sa v bielej miestnosti. Holé steny pôsobili depresívne. Žiarovky s bielym svetlom tomu dodávali ešte viac prázdnoty. Ničoty. Posadila som sa. Kde to som? Vyzeralo to tam ako v nemocnici. Ale neboli tu žiadne prístroje. Iba čistá ničota uzavretá do kocky s človekom vo vnútri. Presunula som sa k oknu. Bolo zamrežované. Dole sa rozprestieral zelený park. Bolo divné sa pozerať na toľko ľudí z takého ticha. Prešla som na druhý koniec izby. Tľap tľap tľap. Počúvala som zvuky svojich bosých nôh. Prechádzala som miestnosťou pomaly a opatrne, ako za tmy. Ešte dva kroky. Jeden. Druhý. Ocitla som sa pri dverách. Vykukla z okienka. Kde to som? Stlačila som kľučku. Vyšla som von. Vpravo aj vľavo boli také isté dvere ako tie, z ktorých som vyšla. Vydala som sa teda naľavo. Kráčala som a pritom som sa rukou dotýkala steny. Tam, kde končila som ruku presunula naspäť k telu. V hlave mi začala znieť melódia tak som si pohmkávala. Potom som si sadla na nejakú pohovku rovno pred nejaké modré dvere. Písalo na nich niečo ale nevedela som to prečítať. Moje sústredenie bolo nulové. Akoby som nevedela koncentrovať svoje vnímanie a moje myšlienky odbiehali kadejakými smermi. Dvere sa zrazu otvorili. Z nich vystúpil muž v strednom veku so zamračeným výrazom. Keď ma zbadal, čelo sa mu trochu vyhladilo. ,,Vidím, že si už hore. Chceš sa porozprávať?" Prikývla som, hoci som nevedela o čom. Podal mi ruku a pomohol mi postaviť sa. Podržal mi dvere a potom ich zavrel. ,,Sadni si." Obzrela som si túto miestnosť. Bola menej pochmúrna. Bol tu malý stolík so stoličkou na kolieskach, gauč a mäkký chlpatý koberec. Pri stene boli skrinky, malá knižnica a rôzne motivačné plagáty. Stále som však nebola schopná zaostriť na písmená. ,,Čo tu robím?" konečne som zo seba dostala. Zatváril sa prekvapene. ,,Nepamätáš sa?" Pokrútila som hlavou. Prešla som prstami po obaloch kníh. Vzdychol si. ,,Nechceš sa usadiť." Zvesila som plecia. Prešla som bosými nohami popri stolíku, popri ňom a potom si zaborila prsty do koberca. Pomaly som sa usadila na gauč. Natiahla nohy a pozorovala ich. ,,Čo je to posledné, čo si pamätáš?" ,,Letné prázdniny." ,,Už je november." ,,Čože?" Zmätok vo mne narastal. Panika mi dusila vnútornosti. Chcelo sa mi zvracať. ,,Prečo som tu?" ,,Obzri si svoje ruky." Poslúchla som. Na oboch zápästiach som mala hlboké rany. Preglgla som. ,,Si tu už dva týžne." Zadívala som sa na neho. Nepamätám si to tu. Ani jeho, ani nič iné. ,,Ľahni si." Poslúchla som. ,,Zavri oči a len počúvaj môj hlas." Tma bola práve to, čo som potrebovala. Začula som ho ako zaťahuje závesy. ,,Spomeň si na niečo čo bolo cez prázdniny. Vybav si tú spomienku najlepšie ako vieš a opíš mi to." Nastalo ticho.